Pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska na Filipovku o katolíckej identite
Drahí bratia a sestry!
Obdobie pred sviatkom Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, Filipovku, každoročne prežívame ako obdobie duchovnej prípravy. Hlboký duchovný rozmer tohto obdobia naznačuje aj Markovo evanjelium, v ktorom Pán Ježiš vyzýva svojich učeníkov k bdelosti. Hovorí im, že majú bdieť, lebo nevedia, kedy sa pán domu vráti. Božia výzva k bdelosti je výzvou k nášmu obráteniu. Je apelom na svedomie, aby sme sa v každom okamihu života usilovali žiť podľa evanjelia, a nie podľa sveta. Naše duchovné obrátenie je spojené s radostným očakávaním dobrého Pána. V Prvom liste Korinťanom apoštol Pavol pripomína, čo má Boh pripravené pre tých, ktorí ho nasledujú: budú obohatení milosťou poznania Pána; a tiež dostanú silu vytrvať bez úhony až do konca (porov. 1 Kor 1, 5 – 8).
Ak vo svojom srdci prehlbujeme túžbu po Božom živote, aj náš každodenný život bude stále viac preniknutý vierou. Ak sa otvoríme Božiemu pôsobeniu, dobrý Pán nás bude premieňať, aby sme prinášali hojné ovocie. Takáto premena nemusí byť hneď každému zjavná. Tento proces sa podobá malému semienku, ktoré v tichosti klíči a rastie, a nakoniec je z neho mohutný strom s mnohými plodmi. Takýmto spôsobom vo svojom živote prehlbujeme katolícku – gréckokatolícku identitu. Keď o nej chceme uvažovať, uvedomujeme si, že jej hĺbka sa nemeria len vonkajšími úkonmi, hoci sú prirodzené a veľmi dôležité, ale najmä mierou nášho vnútorného spojenia s Kristom. Na druhej strane vzťah s Kristom sa vždy má prejavovať navonok. Nebol by pravý, ak by sme vonkajšie náboženské prejavy odmietali.
Spoločnosť má určité predstavy, ako sa má katolík správať, čo ho charakterizuje a ako sa v nej angažuje. Tento obraz vychádza z ľudskej skúsenosti, niekedy môže byť nepravdivý a deformovaný, často je ovplyvnený dejinami. Sme katolíkmi, sme hrdí na svoju katolícku vieru a Gréckokatolícku cirkev. To neznamená, že by sme si neboli vedomí mnohých ľudských slabostí, ktoré život Cirkvi v dejinách sprevádzali. Rovnako naša hrdosť neznamená, že by sme chceli znevažovať ľudí iného presvedčenia. My sme však vo viere hlboko presvedčení, že v našej cirkvi sa stáva najlepšie viditeľné práve to spoločenstvo, ktoré založil sám Kristus, keď poveril apoštolov, aby šli, hlásali evanjelium, učili národy a krstili ich v mene Otca i Syna, i Svätého Ducha.
Naša cirkev je naším domovom. Je to miesto, kam sa môžeme kedykoľvek vrátiť ako deti k rodičom. V našich chrámoch nachádzame v Eucharistii živého Krista, ktorý apoštolom sľúbil, že zostane s nimi až do skončenia sveta. Vo sviatostiach nachádzame veľkú duchovnú posilu pre náš každodenný život, aby sme zostali verní nášmu Majstrovi a mali dostatok síl prekonávať prekážky, ktoré pred nás kladie každodenný život. Čím viac prežívame svoje spoločenstvo s Pánom, tým viac naša viera preniká náš život. Čím pravidelnejšie pristupujeme k sviatosti zmierenia a konáme pokánie, tým skôr dokážeme vo svojom svedomí správne rozlíšiť dobro od zla.
Drahí bratia a sestry! Osobný vzťah k Bohu je základom našej ľudskej a katolíckej identity. Medzi duchovným životom a vonkajšími náboženskými prejavmi jestvuje úzky súvis. Pre katolíka je samozrejmosťou v nedele a prikázané sviatky navštevovať bohoslužby či pristupovať k sviatosti zmierenia. Ak by sme sa týchto zbožných úkonov vzdávali alebo ich pravidelne vynechávali, vážne by sme sa mali pýtať samých seba, ako prežívame a rozvíjame svoju vieru a nakoľko nám na nej záleží. Otázka náboženskej praxe je zvlášť naliehavá v prípade výchovy detí a mládeže. Milí rodičia, chceme sa vám poďakovať za náboženskú výchovu, ktorú odovzdávate svojim deťom. Rovnako vás chceme povzbudiť, aby ste s otvoreným srdcom venovali vo svojich rodinách priestor modlitbe a prichádzali spoločne na bohoslužby. Vás, chlapci a dievčatá, milá mládež, chceme pozvať a povzbudiť k odvahe budovať svoj život s Kristom. Majte dobrú vôľu a odvahu na modlitbu, prijímanie sviatostí a duchovný život.